Krutá láska

„Zoznámili sme sa v diaľkovom autobuse. Pozval ma na kávu, neskôr na večeru. Príjemné prostredie a šampanské urobilo svoje. Učaroval mi. Od tej chvíle, nebolo dňa, aby sme sa s Ivanom nevideli, alebo aspoň nepočuli. Tento muž síce neovplýval prenikavou krásou, ale telesne ma priťahoval a bol nesmierne zaujímavý. Milovala som ho. Prežila som s Ivanom tie najkrajšie chvíle, ale ku koncu nášho vzťahu najväčšie peklo, “ s trpkosťou a smútkom spomína dvadsaťtriročná Katarína z mestečka v okolí Bratislavy.
„Slepo som ho zbožňovala, verila som mu. Hlodali však vo mne pochybnosti. Hneď sa mi nepáčili ľudia, s ktorými sa stýkal. Nezdalo sa mi to. Zažila som šok. Prišla som na to, že predával drogy. Predtým som sa s tým stretávala akurát v televízii. Našťastie, sám drogy nebral, to by som si bola všimla. “
Katka sa sama sebe čudovala, ale zmierila sa so všetkým. Odpustila mu, aj keď ju podivný život jej milovaného trápil. Žila v strachu, čo z toho bude. V tej chvíli jej to však bolo jedno. Chcela byť stále s ním. Túžila po jeho dotykoch na svojom tele, po jeho vôni. Opustila rodičov a nasťahovala sa k nemu.
Čakala ju však ďalšia studená sprcha. Mal vzťah s inou ženou. „Všetko som sa snažila prekonať. Bolelo ma, keď som musela z nášho spoločného bytu, ktorý bol naším hniezdočkom lásky, odísť raz do týždňa, lebo tam prišla spať tá druhá. Ivo ma však neustále upokojoval, že miluje len mňa. “
Po polroku Katkinho vzťahu s Ivanom sa všetko prevalilo. Raz večer si poňho prišli policajti. Zavreli ho do väzenia pre kšefty s drogami. „Všetky peniaze som míňala na právnika, popri tom som chodila do školy a zarábala. Každú sobotu som cestovala za Ivom. Zo stanice k väzeniu som išla pešo tri kilometre včas ráno, potme. V tom čase som nikoho nechcela vidieť, uzatvárala som sa do seba, “ zdôveruje sa nešťastná Katarína.
„V jeho byte ma objavila tá druhá ženská. Pohotovo som však zahrala úlohu dobrej priateľky. Keď ho prepustili z väzenia, šli sme ho spoločne s ňou vyzdvihnúť. Ona ho pobozkala, ja som mu podala ruku. Keď sme dorazili „domov“, chcela som ísť kúpiť niečo na jedenie. Po návrate som našla môjho milovaného v posteli s tou druhou. Moja láska však bola slepá. Aj to som mu odpustila. “
Podľa Kataríny všetko toto trápenie je len zlomok toho, ako jej neskôr ubližoval. Neustále ju presviedčal, že miluje len ju a robí to pre ich spoločnú budúcnosť. „Odsťahovala som sa, ale on ma vyhľadával každý deň. Tak som sa k nemu vrátila. Vtedy som zistila, že som tehotná. Bola som šťastná. Radostne som Ivanovi oznámila, že čakáme spolu dieťa. Myslela som si, že sa bude tešiť, ale on sa na mňa vrhol a začal ma biť hlava-nehlava. Skoro ma zabil! Tak strašne sme sa bili… Na druhý deň ma chcel donútiť k potratu, na tretí kupoval veci pre dieťa. Potom ma znova bil. Jeho osobnosť sa úplne rozpadla. “
Psychológovia tvrdia, že keď žena „dostane pár faciek“, najväčším zranením je poníženie, ujma na jej sebaúcte a sebadôvere. Strašné pocity bezmocnosti. Keď sa napadnutá žena nechá biť, keď odpúšťa, po čase stráca odstup od veci, zdravý nadhľad. Už sa ani nepýta: Prečo ma vlastne tlčie? Akceptuje to a je z nej po čase iná bytosť. Ako keby sa uspokojila s úlohou obete. Psychológovia za možnú príčinu označujú pocit hanby. Niekedy si žena pripadá bezvýchodiskovo. Čo vlastne s týmto zbabraným životom? Inokedy terorizovaná žena svojho partnera miluje a snaží sa nepríjemné zážitky si nepriznávať, zabudnúť na ne. Ženy sa boja samy ukončiť vzťah, dokonca aj vtedy, keď s násilníkom nie sú zosobášené. Ako keby mali nejakú iskierku nádeje, že sa niečo stane, zvrtne a razom sa všetko napraví. Sú ochotné znášať všetko až do krajnosti. Mýtom je, že ústupčivá žena, ktorá sa snaží partnerovi vyhovieť, nie je tak často terčom útokov. Opak je pravdou. Sebavedomých, racionálnych a emancipovaných žien býva medzi obeťami menej. Dokážu sa totiž ubrániť. Dokážu sa oslobodiť.
Katka hovorí, že vtedy bola samá modrina. Rozhodla sa však, že dieťaťa sa nevzdá. Po niekoľkých dňoch utrpenia navštívila lekára. Na políciu však predsa len nešla, nepodala na podareného „otecka“ nijaké trestné oznámenie. Bola odhodlaná všetko vydržať. „Najmem si niekoho za päťdesiattisíc a dám ťa zabiť, “ vyhrážal sa Ivan žene, ktorá s ním prežila toľko utrpenia. „Tvrdil, že si pichne do brucha nôž a zvalí to na mňa. Som vraj nula a on môže všetko. Zbalila som si kufre a mlčky som odišla. Rodičov som musela strašne sklamať, ale podržali ma. Hlavne moja mamička. Ľudia v okolí ma odsúdili, to sa dalo čakať. A ešte stále ma ohovárajú. Nikto však netuší, čo som prežila, ako som túžila mať rodinu. V kostole na mňa zazerá aj samotný kňaz. “
„Tie hrozné mesiace ma zmenili. Som citovo založená a keď žijete s takýmto človekom, stanete sa nedôverčivou voči ľuďom, pretože neviete, čo od nich môžete čakať. “ Tak sa Katarína zobudila zo sna o svojej životnej láske. „Urobila som chybu, ale neľutujem. Mám totiž krásnu dcéru. Mám chuť žiť a dokázať, že aj z omylov sa možno poučiť a čerpať silu. Už ma prešiel hnev voči okoliu. Na každého raz príde. Ja už chcem len pokoj. A dúfam, že budem taká mama, ako je tá moja – najlepšia na svete. “

Autor: Agáta Görnerová